Európska komisia 23. septembra predstavila svoj návrh Paktu o migrácii a azyle, ktorý má byť návrhom nového prístupu, predstavujúceho kompromis medzi zodpovednosťou a solidaritou. Cieľ bol jasný : vlk má byť sýty a koza celá, zdá sa však, že napokon sa ani vlk nenaje, ani koza nezostane bez ujmy.
Už od podpísania prvej Dublinskej dohody v roku 1990 bojuje Európa s prijatím spoločnej politiky v oblasti migrácie a azylu. Zatiaľ však máme 27 veľmi rozdielnych azylových systémov, koexistujúcich v spoločnom priestore, a jediným styčným bodom je kontrola vonkajších hraníc Schengenu.
Dnes, tridsať rokov od Dublinu I, je bilancia hrôzostrašná: viac ako 35-tisíc mŕtvych na hraniciach, z nich 621 v Stredozemnom mori len za rok 2020. Európa sa stala najnebezpečnejšou destináciou sveta pre migrantov a utečencov. Politická súvaha nie je o nič veselšia: od utečeneckej krízy v rokoch 2015 – 2016 sa debaty medzi členmi Únie na túto tému stali toxickými a téma samotná natoľko výbušnou, že dosiahnutie akejkoľvek dohody sa zdalo nemožné.
Nemalú úlohu zohrala aj v kampani za brexit, ktorá sa do veľkej miery opierala práve o tento európsky debakel, sľubujúc občanom Spojeného kráľovstva „znovunadobudnutie kontroly nad svojimi hranicami“. Nedávny požiar v gréckom utečeneckom tábore Moria, ktorý obývalo 13-tisíc osôb, ponechaných svojmu osudu na ostrove Lesbos, opäť pripomenul naliehavú potrebu vyjsť z tejto slepej uličky, politickej i humanitárnej.
Práve preto boli očakávania od nového Paktu o migrácii a azyle, ktorého predstavenie bolo posunuté na skorší termín práve v nadväznosti na požiar v tábore Moria, pomerne veľké. Vo svojom prejave o stave Únie 16. septembra predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová ohlásila nový prístup k migrácii, „humánny a súcitný“, ako aj koniec dublinského systému, ktorý má byť nahradený novým, „solidárnym“ mechanizmom.
Bolo nevyhnutné, aby Komisia znova prevzala iniciatívu v tejto oblasti, v ktorej každá jedna humanitárna kríza, každý utečenecký tábor, každý vyhasnutý život v Stredozemnom mori a každá loď čakajúca na povolenie vplávať do prístavu, do veľkej miery podkopávala európsky projekt. Je preto chvályhodné, že sa Komisia opäť pustila do riešenia témy migrácie a azylu, a pokúsila sa prísť s plánom, ktorý by predstavoval kompromis prijateľný pre všetkých.
Žiaľ, predstavené návrhy nepôsobia ako kompromis medzi solidaritou a zodpovednosťou, ale skôr medzi zbabelosťou a cynizmom. Keď sa nepodarilo presvedčiť štáty odmietajúce prijať žiadateľov o azyl, Komisia sa im prispôsobila. V hľadaní kompromisu by nebolo nič zlé, v tomto konkrétnom však vidíme hneď dvojitú pascu pre spoločný európsky projekt.
Na jednej strane, viaceré opatrenia navrhované v Pakte sú v priamom rozpore s právom na azyl a Ženevskou konvenciou, ktorá je jeho uholným kameňom. Podľa nej má právo požiadať o azyl každý človek, a má tiež právo na to, aby jeho žiadosť bola posúdená. Európska komisia však navrhuje zavedenie mechanizmu, na základe ktorého by časti osôb, prichádzajúcich na európske územie, bolo toto právo odopreté a boli by rovno vyhostené tam, odkiaľ prišli. V čase, keď čoraz viac demokracií vo svete toleruje porušovanie ľudských práv, je o to znepokojivejšie vidieť Európsku úniu zriekať sa dodržiavania pravidiel, medzinárodného práva a ľudských práv, na ktoré doposiaľ vždy kládla dôraz.
Na druhej strane navrhovaný pakt zavádza princíp tzv. flexibilnej solidarity, ktorý umožní členským štátom vybrať si medzi prijatím žiadateľov o azyl na svoje územie a organizovaním návratu osôb, ktorým bola žiadosť o azyl zamietnutá. Cieľom tohto ustanovenia je vyjsť v ústrety štátom, ktoré odmietali prijať utečencov, a zároveň ich primäť k inému ekvivalentnému príspevku. Obávame sa však, že autori takto nechtiac prichystali nečakaný politický dar pre nacionalistických lídrov.
Nepochybujme, že taký Viktor Orbán bude ochotne nápomocný pri návratoch neoprávnených žiadateľov za ostnatý drôt, pričom bude zdôrazňovať, že od začiatku mal pravdu a prichádza na jeho slová (hoci, ako sa nechal počuť, nežiadal riadenie migrácie, ale jej zastavenie).
Práve fakt, že členské štáty odmietajúce prijať žiadateľov o azyl budú musieť financovať ich návraty, má však potenciál byť ďalším olejom do dnes vyhasínajúcej debaty o migrácii. Vo Francúzsku boli priemerné náklady na návraty vyčíslené na približne 14-tisíc eur na osobu, čo keď sa „správne“ podá občanom v krajinách, kde sociálne dávky, dôchodky ani platy nedosahujú ani zlomok tejto sumy, môže to ľahko viesť k ďalšiemu nenávistnému, antibruselskému naratívu.
Existuje však iná cesta, ktorá by s pomocou proeurópskych, progresívnych síl v týchto štátoch mohla mať úspech. Pretože takéto sily tu existujú, ale sú oslabené zakaždým, keď Európa čo i len o kúštik ustúpi nacionalistom. A práve s ich pomocou by sme mohli dospieť k riešeniu, ktoré ako jediné dokáže byť odpoveďou na prípadné budúce migračné krízy a ktorým je spoločná azylová a migračná politika, založená na jednotných a jasných pravidlách udeľovania azylov a zároveň na efektívnej integračnej politike. Obávame sa, že bez nej bude Pakt o migrácii a azyle odsúdený na zánik.
Ešte je čas: rokovania s jednotlivými členskými štátmi sa len otvárajú. Ak však Komisia bude naďalej používať recepty, ktoré sa už roky ukazujú ako nefungujúce, bude sa politická priepasť naďalej prehlbovať a životy v Stredozemnom mori budú naďalej zbytočne vyhasínať.
