Návrat USA k Parížskemu dohovoru – je skutočne dôvod na radosť?

Samotný návrat k Parížskemu dohovoru stačiť nebude, hoci je to vítaný krok.

Hneď prvé rozhodnutie Joea Bidena ako prezidenta Spojených štátov amerických vyvolalo nadšenie nielen u jeho voličov, ale aj u mnohých zahraničných partnerov. Prezident Biden splnil svoj predvolebný sľub a vracia USA ako zmluvnú stranu k Parížskemu dohovoru o zmene klímy, od ktorého vlani na základe rozhodnutia Donalda Trumpa odstúpili.

Treba si však položiť otázku, čo to vlastne znamená a či je skutočne až taký veľký dôvod na radosť.

Áno, Parížsky dohovor je prelomovou dohodou po dlhých rokoch zamrznutých rokovaní v úsilí zvrátiť klimatickú zmenu a zmierniť jej dosah. Na rozdiel od predchádzajúcich kôl klimatických konferencií COP sa totiž v Paríži po prvý raz uplatnil „bottom up“ prístup, teda namiesto tradičných pokusov prikázať alebo spravodlivo rozdeliť, o koľko by ktorý štát mal svoje emisie znížiť, bola tentoraz iniciatíva ponechaná na jednotlivých štátoch (samosprávach, podnikoch, regiónoch). Zmena filozofie sa ukázala ako úspešná, keďže súčet týchto individuálnych záväzkov, ak budú dodržané, má vo významnej miere prispieť k naplneniu cieľa udržať globálnu teplotu „výrazne pod“ hranicou +2 °C oproti predindustriálnej ére.

Parížsky dohovor nie je právne záväzným dokumentom, záleží teda na jednotlivých účastníkoch, či a ako dodržia svoje záväzky. Spojené štáty by teda rovnako mohli znižovať emisie aj bez toho, aby k dohovoru opätovne pristúpili. Pravdou však je, že návrat USA je významným symbolickým krokom, najmä po neúspechu Kjótskeho protokolu (USA vtedy pod vedením Billa Clintona k dohovoru pristúpili, senát však zabránil jeho ratifikácii a prezident Bush od neho následne odstúpil).

Na druhej strane však cieľom Parížskeho dohovoru bolo poskytnúť stabilný a predvídateľný rámec spoločného úsilia a dlhodobej spolupráce, čo bol aj dôležitý signál smerom k podnikom a trhom. Odstúpenie a následný návrat Spojených štátov je však skôr precedensom, podľa ktorého môžu štáty vstupovať a vystupovať podľa toho, ako sa aktuálnemu víťazovi volieb zachce. (Ak voľby v roku 2024 vyhrá republikánsky kandidát, budú sa USA opäť ponáhľať z dohovoru preč?)

Z histórie klimatických rokovaní navyše vieme, že USA vždy inklinovali skôr k skromnejším klimatickým záväzkom, a to i v časoch, keď prezident pochádzal z radov Demokratickej strany. A práve pred blížiacou sa konferenciou COP26 v Glasgowe, keď je potrebná veľká dávka ambície od všetkých zúčastnených strán, môžu Spojené štáty významne ovplyvniť celkový výsledok.

Za ostatné mesiace sme svedkami vlny ambicióznych záväzkov od viacerých veľkých ekonomík: Európska únia (s výnimkou Poľska) sľubuje uhlíkovú neutralitu do roku 2050, rovnako tak Južná Kórea či Japonsko, prekvapením bolo aj rozhodnutie Číny dosiahnuť uhlíkovú neutralitu do roku 2060 (hoci pochybnosti vyvoláva, že nič konkrétnejšie o spôsobe, akým chce tento záväzok naplniť, nepoznáme). Pritom však podľa údajov Medzinárodnej agentúry pre energetiku množstvo energie vyrábanej z fosílnych zdrojov naďalej rastie.

V Glasgowe sa na jeseň tohto roku očakáva aktualizácia cieľov na rok 2030, a to v nadväznosti na správu vedcov z medzinárodného klimatického panelu IPCCC z roku 2018, ktorá zhodnotila, že záväzky štátov z Parížskeho dohovoru nemusia byť dostačujúce a najmä rýchlosť ich implementácie je už teraz nedostatočná.

Je dobré, že sa Spojené štáty i takto symbolicky vracajú do hry, keďže práve v tejto kľúčovej chvíli by ich absencia mohla odradiť niektoré iné štáty od odvážnejších záväzkov, v konečnom dôsledku však bude záležať najmä na tom, aký záväzok pre USA dokáže Joe Biden presadiť.

Posledným záväzkom spred trumpovskej éry bolo zníženie emisií o 26 – 28 percent oproti roku 2005 do roku 2025, tento cieľ však už dnes nie je reálne splniť. Prezident Biden síce ešte ako kandidát sľuboval masívne investície do obnoviteľných zdrojov energie a zelenej infraštruktúry, svoj návrh záväzku na zníženie emisií však doposiaľ nezverejnil. Kontext silne polarizovanej spoločnosti, zlej ekonomickej situácie v súvislosti s pandémiou a vysoká závislosť hospodárstva od fosílnych palív nádej skôr berú ako dávajú. Na druhej strane, demokratická väčšina v oboch komorách kongresu je prísľubom, že Joe Biden bude môcť svoje záväzky dotiahnuť do konca – aspoň technicky.

Preto aj v tejto oblasti – ako v toľkých iných – čaká nového prezidenta náročná úloha. Samotný návrat k Parížskemu dohovoru stačiť nebude, hoci je to vítaný krok signalizujúci natoľko žiaduce opätovné zapojenie USA do medzinárodných partnerstiev. Dôležitejšie však budú ambiciózne ciele a skutočná práca v oblasti znižovania emisií. Prezident Biden si bude musieť získať dôveru občanov, z ktorých zarážajúco veľká časť ani neverí, že klimatická zmena je skutočná. A v neposlednom rade bude musieť presvedčiť svet, že druhý najväčší globálny znečisťovateľ to tentoraz s bojom za záchranu planéty myslí naozaj vážne.

článok vyšiel dňa 26. januára 2021 v Denníku N

Katarína Cséfalvayová

Amerika sa stala predmetom ľútosti

Neporiadok, ktorý bude ťažké upratať…

Asi len málokto počítal s tým, že by sa obrazy, ktoré sme včera v noci sledovali z Washingtonu, mohli odohrať v demokratickom svete, a už vôbec nie v Spojených štátoch amerických, ktoré po desaťročia boli hrdým majákom práva a demokracie. Násilné demonštrácie priamo na pôde kongresu sú vyvrcholením mandátu Donalda Trumpa, ktorého detinské vykrikovanie o zmanipulovaných voľbách a úsilie zmariť vymenovanie svojho následníka do funkcie až do včera nikto nebral úplne vážne. Počas štyroch rokov Donald Trump systematicky pracoval vo svoj vlastný prospech, rozdeľujúc americkú spoločnosť, šíriac nenávisť, otvorene podporujúc konšpirácie, podrývajúc inštitúcie, trhajúc spojenectvá a zosmiešňujúc obraz Ameriky vo svete. Následky jeho politiky smutno-výstižne ilustroval spôsob, akým Spojené štáty zasiahla pandémia koronavírusu. Preč sú časy, kedy by pri podobnej kríze boli tými najpripravenejšími, najpohotovejšími, hotovými pomôcť vo svete a angažujúcimi sa v rámci medzinárodného spoločenstva. Namiesto toho sme videli spochybňovanie, zľahčovanie, státisíce úmrtí a hlasné tresknutie dverami Svetovej zdravotníckej organizácie. Amerika, vždy túžiaca byť predmetom obdivu, sa stala predmetom ľútosti.

Brániť demokraciu a brániť ju včas

A tak sme si až dovčera mohli myslieť, že pre nastupujúceho prezidenta Bidena bude najväčšou výzvou zároveň doma zmierniť polarizáciu spoločnosti a vo svete obnoviť väzby a oživiť multilateralizmus. V skutočnosti však po včerajšku starému pánovi pribúda k dvom obrovským výzvam tretia, ešte väčšia: dosiahnuť, aby udalosti na Capitol Hill boli epizódou, ktorá sa už nikdy nesmie zopakovať a presvedčiť ľudí doma i vo svete, že je to stále tá Amerika, ktorá je lídrom, a byť nedokonalým, ale vzorom demokracie a právneho štátu.
Pre nás v Európe je to ďalší budíček a zostáva len dúfať, že ho nebudeme ignorovať. Aj včerajšie udalosti nám ukazujú, že je najvyšší čas sa zobudiť, zomknúť, a nedopustiť, aby k niečomu podobnému došlo aj tu. Pre príklady o krehkosti demokracie napokon ani my nemusíme chodiť ďaleko, kľúčové však je, aby sme mali odvahu a silu ju včas ubrániť. A to nielen u nás doma, ale aj vo svete. Pretože ostatné štyri roky v politike USA nám nastavili zrkadlo a je len na nás, či sa postavíme na vlastné nohy a budeme bojovať za hodnoty, ktorým veríme a na ktorých sme vybudovali našu spoločnosť.

Demokracia je v ohrození a včerajšie udalosti naplno ukazujú, ako ľahko sa to môže týkať ktoréhokoľvek z nás. Možno však nakoniec budeme za ne paradoxne vďační. Možno si ich historia zapamätá ako posledný zúfalý výkrik karikatúry prezidenta, ako Nera, prizerajúceho sa Rímu v plameňoch, a budú mementom, ako rýchlo a ľahko môžeme stratiť pôdu pod nohami, ak nebudeme k demokracii pristupovať s vážnosťou a rešpektom. A možno teraz aj dobrodruhovia, koketujúci s nacionalizmom a extrémizmom pochopia, čo im zostane, ak zájdu priďaleko – posmech, hanba a namiesto podporujúcich davov len hrstka tragikomických postavičiek.

článok vyšiel dňa 7. januára 2021 v denníku SME

Katarína Cséfalvayová