Mesiac: december 2021

Neďaleko, na východ od Slovenska sa črtá kríza, ktorá môže dramaticky zmeniť naše vnímanie hrozieb. Zároveň jej (vy)riešenie napovie o možnostiach a limitoch bezpečnosti Slovenska v dlhodobom horizonte. 

V posledných týždňoch v správach sledujeme informácie o zhromažďovaní veľkého počtu ruskej vojenskej techniky a vojsk v blízkosti ukrajinských hraníc. Účel tohto masívneho pohybu vojakov zostáva doposiaľ nejasný, aj napriek účinnosti dohovorov, ku ktorým sa prihlásila aj Ruská federácia. Tie predpokladajú, že každé cvičenie podobného rozsahu (aj na vlastnom území) musí byť hlásené a prevádzané za účasti pozorovateľov OBSE.

Zhromažďovanie vojsk sprevádzajú špekulácie o možnom vojenskom útoku na Ukrajinu s cieľom definitívnej zmeny zahraničnopolitického kurzu ukrajinskej vlády. Ruskí predstavitelia často spochybňujú suverenitu Ukrajiny, a vyjadrujú obavy z toho, aby sa jej územie nestalo akýmsi nástupným priestorom pre potenciálny útok zo strany členských štátov NATO. Chcú mať tak priame veto na rozhodovanie Ukrajiny. Reči o možnom vojenskom konflikte sa nedajú podceňovať. V atmosfére rastúceho napätia je veľký priestor na zlé vyhodnotenie situácie i omyly.

Dá sa však skôr domnievať, že vláde v Rusku viac vyhovuje neporiadok, chaos, zamrznutý vnútroštátny konflikt nedovoľujúci konsolidovať situáciu na celom území Ukrajiny. Výsledok priameho vojenského stretu sa totiž v realite môže veľmi líšiť od veľkolepých plánov. Rovnako sa dá predpokladať, že Ruskej federácii ide nielen o zmenu politiky vlády v Kyjeve, ale aj o (opätovné) vynútenie istých „sfér vplyvu“ mocností v medzinárodnom poriadku. A tu musí byť v strehu i Slovensko. 

Prečo je táto kríza tak dôležitá pre Slovensko?

Prvý dôvod je zrejmý: Ukrajina je susedský štát, akékoľvek zvyšovanie napätia a šermovanie zbraňami je nebezpečné aj pre nás. Zatiahnutie Slovenska, či iných krajín na východnom okraji NATO do vojenského konfliktu sa nateraz javí, našťastie, ako krajne nepravdepodobné. Prípadné vojenské operácie, len niekoľko stovák kilometrov od našich hraníc, však znamenajú rad negatívnych dopadov, o ktorých rozsahu a závažnosti môžeme v súčasnosti len špekulovať – od predpokladanej masívnej utečeneckej vlny až po ohrozenie dodávok energetických a iných dôležitých surovín či tovarov. Takáto situácia by zrejme vysoko presahovala možnosti a schopnosti Slovenska na ich riešenie.

Kto bude rozhodovať o budúcnosti jednotlivých štátov?

Ešte dôležitejším je pre Slovensko už teraz prebiehajúci spor o princípy a možné zmeny v zásadách fungovania a usporiadania medzinárodného spoločenstva. Ten prebieha na pozadí informácií o zhromažďovaní vojsk a prípadných odvetných opatreniach. Existuje medzinárodné právo? Majú národy a štáty právo na sebaurčenie? Právo na rozhodovanie o vlastnom osude a budúcnosti? Alebo mantinely menších štátov určia len mocnosti? A ktoré by to mali byť? Podľa hrozieb a nástojčivosti s akou sa ruský líder dožaduje práva na zasahovanie do rozhodovania cudzieho štátu, nejde o nič menšie ako práve o princípy budúceho usporiadania sveta. Netreba azda zdôrazňovať, že pre štáty ako je Slovensko je táto otázka osudovou.

Sféry vplyvu.

Situácia je aj testom pre západné štáty či pod nátlakom a hrozbami pristúpia na dohovor s Ruskom ponad hlavy Ukrajiny. A to je zároveň aj moment, na ktorý si musí dávať veľký pozor aj Slovensko. Niečo podobné totiž z našej histórie už poznáme. A neskončilo sa to dobre – ani pre ustupujúcich, ani pre obetovaných. Ukrajina nie je svojim východným susedom vnímaná ako samostatný štát, ale závislé územie, ktoré nemá mať možnosť rozhodovať o svojej budúcnosti, zahraničnopolitickej ani bezpečnostnej politike.

Rozhoduje sa teda o tom či budú existovať akési sféry vplyvu mocností, podobne ako sme to poznali v časoch studenej vojny. Aj preto taký tlak na priame rokovania medzi Putinom a Bidenom. Načasovanie krízy zo strany Ruska sa zdá byť  dobré, vzhľadom na paralelne sa vzmáhajúce krízy na blízkom (Irán) aj ďalekom východe (Čína). Preto sa môže zdať, že takáto situácia môže významne obmedziť angažovanie sa USA. Museli by sa totiž rozhodovať, ktorému problému priradia náležitú prioritu. 

V EÚ sa práve mení vláda v najvplyvnejšom členskom štáte- Nemecku. V druhom sa pripravujú dôležité voľby- vo Francúzku. V kombinácii s prebiehajúcou pandémiou, ale aj umelo vyvolaným migračným tlakom na severo-východnej hranici EÚ, to môže tiež predstavovať faktor obmedzujúci rozhodnosť únie ako celku. 

Medzi možnými reakciami spojencov na prípadnú vojenskú akciu Ruska sa zatiaľ spomínajú predovšetkým politicko- ekonomické opatrenia (najmä sankcie). Tie by mohli byť podporené dodávkami zbraní Ukrajine ako výpomoc proti prípadnej vojenskej agresii- ako uvidíme nižšie, nie všetci súhlasia. 

Vie Európa riešiť krízy samostatne? Riešenie krízy v Európe, nemôže byť na americkom a ruskom prezidentovi.

Je už symptomatické, že pri hroziacej veľkej kríze v Európe, Európska únia neprejavuje  iniciatívu, nemá rešpekt a ani schopnosti na riešenie problému. 

Dobrou ukážkou je zablokovanie možného nákupu obranných zbraní Ukrajinou cez agentúru NATO (NSPA) Nemeckom. Je dôležité, aby Európska únia do budúcna konečne zladila krok a pristúpila k efektívnejším rozhodovacím mechanizmom – a to aj za cenu odstúpenia od jednohlasnosti pri rozhodovaní o zahraničnopolitických otázkach a zavedenia hlasovania kvalifikovanou väčšinou v tejto oblasti. Tým by sa zároveň znížilo riziko ambícií najmä väčších členských krajín EÚ postupovať v krízach samostatne a robiť dohody mimo rámca spoločenstva.

Bezpečnostné záruky, alebo spoliehanie sa na vyhlásenia? 

V priamom prenose sa ukazuje význam memoranda z roku 1994, ktorej signatári garantovali nezávislosť a územnú celistvosť Ukrajiny. Podobné dohovory, vyhlásenia a memorandá obvykle neprežijú prvú vážnejšiu krízu, alebo zmenu politických pomerov v niektorej zo zúčastnených krajín. Veľmi plasticky to ukazuje všetkým nechápavým na Slovensku práve osud Ukrajiny. Priame a účinné bezpečnostné garancie kolektívnej obrany musia byť preto pre nás posvätné.

Vojenská konfrontácia nemôže priniesť pozitíva pre žiadnu zo zúčastnených strán. Žiaľ, aj v dnešnom svete počítačových simulácií a umelej inteligencie, však existuje obrovský priestor na zlé vyhodnotenie situácie. A rozhodnutia robia ľudia so svojim vnímaním sveta. Práve chyby a omyly vo vnímaní situácie na oboch stranách môžu razom spôsobiť priamočiary vojenský konflikt. A na jeho dôsledky, trúfam si uviesť, nie je pripravený nik. A to ani najviac zainteresovaní aktéri.

Článok bol, v skrátenej verzii, uverejnený 15.12. 2021 v denníku SME

Popular military analysis tends to focus on who has the latest and most sophisticated hardwarewithout paying closer attention to programs needed to utilize this hardware effectively. Pilot training is a prime example. As combat jets become increasingly more sophisticated, pilots need more and better training to utilize them. Yet, training projects have increasingly suffered funding cuts to allocate more resources to the acquisition of front-line combat aircraft. Of course, reducing the training budgets is hugely counter-productive as it reduces the capability of new and current pilots and while the negative impacts incurred by funding cuts have been mitigated by increasingly effective flight simulators, there is a need for pilots to amass real flight hours to effectively use advanced supersonic jets

In Central Europe, Slovakia and Poland are purchasing new frontline combat jets, while Czechia, Austria, and Hungary are looking to update or change theirs. These will be some of the most expensive programs ever undertaken by these air forces. Expensive projects like these cannot be undertaken without an opportunity cost. Typically, this could manifest as cutbacks to training programs or the jets used for them, subsequently reducing pilots’ capabilities and resulting in maintenance costs for frontline supersonic aircraft that are forced into the training role. The positive impact of these expensive air force overhauls would be reduced. The best way to avoid this and ensure that new purchases reach their full potential is through a Central European jettraining built around a suitable jet trainer that shares costs and benefits among participants. This will involve sharing airframes, facility locations, maintenance, purchasing, flight hours, and jobs, while integrating relevant existing public and private organizations into the training program.

Jet training programs date back to the closing days of the Second World War. They became more important as the capability and complexity of frontline combat aircraft increased (e.g., with the introduction of supersonic aircraft in the 1950s). Training programs reduce risk to pilots and airframes by using specially configured jets (advanced trainers), which have much lower operational and airframe costs than frontline supersonic aircraft. A modern jet training program,shared among Central European states, should consider advanced trainers with several criteria:• The hourly cost of operations should be low;

• Their initial cost must be much lower than combat supersonic aircraft;
• Fuel consumption must be much lower than combat supersonic aircraft;
• Distance, duration, range should mimic combat supersonic aircraft;
• Equipment, avionics, and systems should be as close as possible or the same as combat supersonic aircraft;
• Flight characteristics and handling should be as close as possible to supersonic combat aircraft;
• There should be the option to upgrade the platform as the primary supersonic combat jet is updated.

Therefore, an acceptable trainer for a common Central European jet training program needs to be suitable for transitioning to Saab’s Gripen (for Hungary and Czechia, although these states could adopt new platforms) and Lockheed Martin’s F-16 (for Slovakia, Poland, and other potential regional partners like Bulgaria and Romania). To attract Poland and ensure the program’s longevity, the training program and aircraft chosen should be suitable for transitioning to the F-35. Currently, Poland is the only regional state that seeks to operate this aircraft, but it is possible that other states will transition to the F-35 in the future. Additionally, any advanced trainer chosen must be cheaper to operate than the Gripen ($4,700 per hour), F-16 ($7,000 per hour), or F-35 ($31,000 per hour). There are several aircraft producers that could meet these demands. Aero has a long history of aircraft production and specializing in advanced trainers. Its L-39 has remained a popular trainer, with a new model entering the market (L-39NG). As a native company to Central Europe, it is likely that they would be included in any discussion related to a shared training program. An additional benefit to incorporating Aero into a regional training program is the very low operational cost of their L-39NG ($2,500 per hour). An interesting contender is Korean Air Industries (KAI) with its supersonic T-50 (designed in partnership with Lockheed Martin). Itsoperational costs are also low at an estimated $3,100 per hour. A recent memorandum of understanding between KAI and the Slovak state-owned defense company Letecké opravovneTrenčín, a.s. indicates KAI’s regional interest. Other potential companies include BAE with their Advanced Hawk (a subsonic design), Saab and Boeing with their newly developed T-7 Red Hawk (a supersonic design), and Leonardo with their M-346 (a transonic design).

Any proposed Central European jet training initiative must incorporate existing state and non-state organizations already involved in training and/or aircraft maintenance. This safeguards jobs, preserves experience, and protects national interests. Getting buy-in from these organizations (such as Czech state-owned enterprise LOM Prague) should not be hard as most have seen their size reduced due to budgetary restrictions and trainer fleet reductions (e.g., the Czech air force selling the majority of its L-159 training fleet to Draken International, interestingly making Draken International the largest operator of this model ). Regional players are more likely to join in if training assets are fairly distributed and relevant domestic industries along with a suitable, cost-effective airframe are involved. A regional jet training program could also be linked with projects sponsored by important strategic organizations. NATO’s Flight Training Europe (NFTE) initiative, for example, seeks to create a network of pilot training institutions across Europe. The first training centres for this have opened this month in Italy, but if NATO wishes to see further cooperation from its Central European members then integrating a regional jet training program into the NFTE is an excellent path to achieving this (the only Central European NFTE members so far are Czechia and Hungary)Integrating regional training programs helps strengthen the alliance through common training practices and provide greater opportunity for regional air force exercises.

Prvého decembra sa v priestoroch Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici (UMB) uskutočnilo podujatie „Získaj info o dezinfo“, ktorého cieľom bolo zvýšiť povedomie slovenských študentov o riadených a cielených dezinformačných kampaniach, ich charaktere a vplyve na spoločnosť. Workshop usporiadal Inštitút pre centrálnu Európu, o.z. v spolupráci s UMB vďaka podpore oddelenia verejnej diplomacie NATO.

V rámci podujatia vystúpili v diskusnom paneli poslankyňa Európskeho parlamentu Miriam Lexmann, štátny tajomník Ministerstva obrany Slovenskej republiky Marián Majer, štátny tajomník Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Martin Klus, ako aj Jozef Michal Mintál – akademik z Katedry bezpečnostných štúdií UMB a vedúci Oddelenia strategickej komunikácie na Ministerstve zahraničných vecí a európskych záležitostí(MZVEZ) Peter Köles. 

Poslankyňa EP Lexmann vo vzťahu k dezinformačným kampaniam zdôraznila najmä skutočnosť, že manažéri najväčších sociálnych sietí sú si vedomí skutočnosti, že ich platformy výrazne napomáhajú šíreniu dezinformácií a falošných správ. Napriek tomu však tolerujú prednastavenia algoritmov v podobe, ktorá šírenie radikálnych a lživých informácií podporuje.

Štátny tajomník Marián Majer v tejto súvislosti zdôraznil, že dezinformačné kampanev dnešnej dobe už nepredstavujú len zavádzanie verejnosti, ale skutočnú hrozbu pre demokratický charakter štátov, ktoré sú im najviac vystavené. Zdôrazdnil, že budovanie prirodzenej odolnosti našich spoluobčanov je, okrem rýchlej reakcie na informačné operácie, jedinou cestou ako vieme bojovať proti dezinformáciám.

Podľa Štátneho tajomníka MZVaEZ Martina Klusa, v Európe pre dezinformačné kampane čelíme „vážnej výzve“, pričom je podľa jeho názoru „najvyšší čas začať konať“. Zdôraznil pritom, že v slovenskom internetovom priestore funguje len na Facebooku viac než 1 700 dezinformačných stránok a skupín. Nemenej alarmujúcou je podľa jeho slov aj skutočnosť, že dezinformáciám verí podľa prieskumov až 56 percent Slovákov, čo je najviac v strednej a východnej Európe.

V druhej časti podujatia sa študenti zúčastnili simulačnej hry s názvom „Boj o pravdu“, v ktorej mali v rámci dvoch proti sebe stojacich tímov možnosť prakticky si vyskúšať plánovanie a realizáciu dezinformačnej kampane, ako aj kampane obrannej. 

Inštitút pre centrálnu Európu v rámci projektu pripraví tiež „Príručku hybridných hrozieb“, ktorá bude určená predovšetkým pre mladých ľudí a študentov vysokých škôl, ale aj pre širšiu laickú verejnosť.