Strnulosť, statickosť slovenskej bezpečnostnej politiky je poučením z minulosti, alebo rizikom do budúcnosti.
Po 15 rokoch sa konečne ide meniť Bezpečnostná stratégia SR – dokument, ktorý má nielen charakterizovať najdôležitejšie záujmy štátu, ale aj vnímanie hrozieb, ktorým čelíme.
Napriek tomu, že každý rok aj od štátnych inštitúcií počúvame, že bezpečnostné prostredie sa dynamicky mení, že svetové siločiary sa prekresľujú mimoriadne rýchlo, že bezpečnostné hrozby sú nové a rastú, Slovensko si doprialo luxus nereagovať dlhé roky.
Štáty v našom regióne zatiaľ svoje bezpečnostné politiky v ostatných rokoch kalibrovali niekoľkokrát. Napríklad Poliaci schválili národnú bezpečnostnú stratégiu na jar tohto roka, ale predtým ešte v roku 2014.
Rok Krymu bol zlomový
Uvedený rok, mimochodom, znamenal pre väčšinu európskych krajín definitívne uvedomenie si skutočnosti, že aj v 21. storočí sa dajú prekreslovať hranice a časť územia štátu môže byť jednoducho pričlenená k susednej krajine. Preto aj spojenci v NATO a EÚ začali prispôsobovať svoje strategické myslenie novej realite.
V roku 2005 sme aj slovenskú bezpečnostnú politiku nastavovali tak, akoby už neexistovalo nebezpečenstvo bezprostredného konfliktu o územie. Hovorili sme veľa o podpore „medzinárodného krízového manažmentu“, o účasti našich ozbrojených síl ďaleko za hranicami našimi alebo našich spojencov, o boji proti terorizmu .
Tomu sa mala postupne prispôsobovať aj štruktúra našich ozbrojených síl, ako aj armád našich spojencov. „Ľahké a rýchlo nasaditeľné sily“ – to bol mantra tých čias.
Práve po ruskej okupácii Krymu ako súčasti zvrchovanej Ukrajiny sa však začali meniť strategické dokumenty tak, aby sa váha priorít znovu preniesla na schopnosť spojeneckých krajín obrániť vlastné územia. Čo má zároveň dosah na zodpovedajúcu štruktúru ozbrojených síl a aj na rozpočet.
Práve po ruskej okupácii Krymu ako súčasti zvrchovanej Ukrajiny sa však začali meniť strategické dokumenty tak, aby sa váha priorít znovu preniesla na schopnosť spojeneckých krajín obrániť vlastné územia. Čo má zároveň dosah na zodpovedajúcu štruktúru ozbrojených síl a aj na rozpočet.
Pocit bezprostredného ohrozenia znamenal tiež výrazný nárast výdavkov na obranu, oveľa viac, samozrejme, v krajinách, ktoré sa cítili najviac ohrozené.
Dezinformácie, kyberhrozby aj migrácia
Už to, že sa touto témou a samotným dokumentom Slovensko zaoberá po takom dlhom čase, poukazuje na jednu z vážnych slabín slovenskej bezpečnostnej politiky, respektíve ako sa k bezpečnostnej politike, ktorá je existenciálnou pre každý štát, stavajú slovenské elity.
Voláme po komplexnom prístupe k bezpečnosti. Voláme po dostatočne rýchlej a razantnej odpovedi na možné ohrozenia. Ale neprispôsobíme politiku štátu tak, aby mal k dispozícii dostatočne efektívne nástroje na elimináciu úplne nových bezpečnostných hrozieb, ktoré v medzičase vystali.
Veď kto v roku 2005 predpokladal rozvratný účinok sociálnych sietí na naše spoločnosti? Že dezinformácie aj vďaka nim nadobudnú úplne novú dimenziu a že prieniky cez kyberpriestor sa budú považovať za priame bezpečnostné riziko, rovnako nebezpečné ako konvenčný vojenský útok?
Možnosti umelej inteligencie neboli ani vo vojenstve natoľko rozšírené. Pandémia, rovnako ako nekontrolovateľné migračné vlny, boli tiež skôr teoretickými konceptami. Ešte aj keď sme premýšľali nad hrozbou nekontrolovanej masovej migrácie, pozornosť sme skôr sústreďovali na naše východné hranice.
Jednoducho, svet sa dynamicky až zásadne mení a my sme neboli schopní dostatočne rýchlo na tieto zmeny reflektovať. Nejde sa pritom o obsah jedného dokumentu, ale o celú sériu opatrení, ktoré musia na bezpečnostnú stratégiu nadväzovať v jednotlivých sektorových materiáloch.
Predpokladajme nepredpokladateľné
Zároveň platí, že žiaden dokument nie je schopný anticipovať také výrazné zmeny v bezpečnostnom prostredí, aké sa dejú v ostatných rokoch. Nedá sa dobre odhadnúť ani to, čo nás čaká o rok, nieto o desať rokov.
Aj úspešnosť novopripravenej bezpečnostnej stratégie bude spočívať v tom, ako štátne inštitúcie dokážu byť pripravené a reagovať na neustále zmeny v bezpečnostnom prostredí, zahŕňajúce širokú škálu od obrany, terorizmu, kyberpriestoru, dezinformácií, získavania prevahy v nových technológiách, dosahu pandémie (či prípravy na inú), ale aj vývoj ekonomiky či demografie.
Jednoducho bezpečnostná stratégia by mala vytvoriť dynamický rámec pre politiky štátu, ktoré sú schopné zachovať národnoštátne záujmy – tak pekne opísané aj v predkladanom dokumente. Je dobre, že je predkladaná spolu s obrannou stratégiou a v tesnom závese so stratégiou kybernetickej bezpečnosti.
Hoci som zachytil výhrady k textu, ktorý je vraj skôr deklaratívnym a opisným, iste je dobré, že Slovensko bude mať v jednom dokumente zapísané, aké hodnoty vyznávame, aké sú naše záujmy, kto sú naši spojenci, ale aj aké hrozby nášho života a sveta vnímame a akými nástrojmi im hodláme čeliť.
Strnulosť, statickosť slovenskej bezpečnostnej politiky je zároveň aj poučením z minulosti, aj rizikom do budúcnosti.
Nielen inštitúcie musia byť dobre pripravené, ale prioritou musí byť aj napĺňanie ducha stratégie a získavanie kritickej podpory v spoločnosti pre hodnoty a východiská v nej obsiahnuté. Aby rýchle zmeny po niektorých voľbách sa netýkali textu v deklarácii našich hodnôt a orientácie, ale len vylepšovali spôsob reakcie na možné ohrozenia našej bezpečnosti a národných záujmov.
Aj ten najlepší text môže byť rýchlo prekonaný a zabudnutý, ak zásady v ňom obsiahnuté nebudú mať širokú spoločenskú podporu.
