Mesiac: november 2022

ICE analyst Fred Hardmann Lea discusses the responsibility of a government to protect its citizens. The air defence needs to be considered as one of the main elements of a country defence in general.
Institute for Central Europe has conducted project “Air and missile Defence of Slovakia”, kindly supported by the Slovak Ministry of Defence. We have finished the summary analysis and provided it to the MoD as a part of public expert debate on this important and complex issue.

Any government, regardless of party or ideology, has the responsibility to protect its citizens. It is the oldest and most important responsibility that a government has. In the 21st century this means that governments must ensure that their national air space is controlled and protected from air-based threats to the greatest extent practically possible. One need only look to Slovakia’s immediate east to understand why. Cruise and ballistic missiles, rockets, drones, artillery shells, and bombs rain down across Ukraine, killing and maiming soldiers and civilians indiscriminately. Only where air defences intercept these attacks is there any safety or reprieve for Ukrainians. To witness this and not look to protect Slovak citizens from such an assault would be irresponsible at best.

Sitting, as Slovakia does, under the NATO umbrella, it can be tempting to think that the country is already protected against any type of assault. However, NATO is not a magic wand that makes security threats disappear. In the event of being attacked and triggering of Article 5 of the NATO charter, it would take at least two weeks for NATO ground forces, including air defences, to arrive in Slovakia. Slovakia must therefore be prepared to defend itself until assistance arrives. This further necessitates having a modern integrated air defence system (IADS), large numbers of interceptors (effectors), and enough skilled Slovak soldiers to operate all air defence equipment.

Unfortunately, current Slovak air defences are inadequate, and Slovakia does not operate an integrated air defence system. This makes Slovakia vulnerable at a time that the risk of air attack is increasing. Slovakia, through an act of generosity, removed the lynch pin of its legacy air defence system by transferring its long range S300PMU air defence systems to Ukraine. Now all that is left in its inventory are a few obsolete Kub missile batteries and fewer than 100 MANPADS (shoulder launched anti-aircraft missiles). It is this poor equipment inventory that leaves Slovakia with the weakest surface-based air defence system it has possessed in its history. 

Fortunately, this situation is solvable, and Slovakia possesses several advantages that it can leverage in overhauling its air and missile defences. Slovak air defence officers and soldiers are well trained and highly skilled, building off a legacy inherited from Czechoslovakia of operating one of the most effective surface-based air defence networks in Europe. Additionally, some essential elements to create an effective IADS have already been acquired such as new radars from Israel, and soon, new multirole combat aircraft from the USA. What is needed now are new weapons and command and control systems. None of the old equipment is up to the task of defending Slovakia, so it should be scrapped, sold, or transferred. Then, a suite of modern short, medium, long-range, point defence, and counter-UAV (drone) air defence systems should be acquired, backed up by a command-and-control system that can coordinate air and missile defences. With these purchases Slovakia could defend itself far better, deter potential attackers, and mitigate the risk posed by air, missile, and drone attacks.  

This would, of course, be an expensive process, far too expensive to undertake through one budget cycle or even one government administration. Air and missile defence systems are some of the most expensive weapons in the world.  Additionally, more Slovak soldiers may be required to operate new equipment, and this could require new training and housing facilities. Thus, Slovakia will likely have to spread the air and missile defence modernization process over the course of ten years. To facilitate this, total buy-in from across the Slovak political spectrum must be achieved. Air and missile defence is too important to allow to become a political tool or weapon used to score cheap political points at the expense of national security.

Aj prebiehajúca vojna na Ukrajine nám ukazuje, ako dôležitá je účinná protivzdušná a protiraketová obrana. A čo sa deje, keď nie je. ICE dlhodobo poukazuje na nutnosť riešenia pre ochranu slovenského neba. Nedávno sme v rámci projektu, ktorý láskavo podporilo aj Ministerstvo obrany SR, dokončili sumarizujúci dokument, ktorý analyzuje potreby, možnosti a trendy v oblasti efektívneho zabezpečenia protivzdušnej obrany. Tento článok je len pokusom upozorniť na problematiku, ktorej (zatiaľ) nevenujeme dostatočnú pozornosť.

Pred niekoľkými dňami sme zaregistrovali, že Slovensko opúšťa, jednotka Holandskej armády spolu s jednou batériou systému protivzdušnej obrany Patriot.  

Pred nasadením tohto systému Holandská vláda stanovila mandát pre jeho pôsobenie na území Slovenska na šesť mesiacov, pričom tento mandát nebol predlžený a jednotka sa vracia späť.  

Počuli sme ukľudňujúce vysvetlenia, že sa tak deje po vyhodnotení bezpečnostnej situácie. Paradoxne takéto vyhlásenia prišli v čase kedy bolo územie štátu v susedstve Slovenska priam zasypávané ruskými raketami, ničiacimi civilnú infraštruktúru i mnohé životy. Podľa správ sa im podarilo viaceré zostreliť, no väčšina predsa zasahuje ciele, niektoré len pár desiatok kilometrov od našej štátnej hranice.  

Aj tieto posledné útoky ukazujú na zásadnú dôležitosť protivzdušnej obrany pri snahe ochrániť nielen vojenskú, ale i civilnú infraštruktúru, zachrániť čo možno najviac životov. Napokon schopnosť zamedziť nepriateľovi ovládnuť nebo nad územím štátu môže rozhodnúť o akejkoľvek schopnosti brániť sa v moderných konfliktoch. Podľa expertných hodnotení, práve schopnosť ukrajinských protivzdušných batérií rozhodla v prvom dni vojny o nemožnosti realizovať bleskové ovládnutie hlavných rozhodovacích centier ukrajinského štátu ruskými vojskami. Protivzdušná a protiraketová obrana, schopnosť eliminovať protivníkove útoky zo vzduchu, sa takto stala jednou z kľúčových spôsobilostí, ktorá zohráva nezastupiteľnú úlohu pri obrane národnej suverenity a preto si vyžaduje osobitnú pozornosť. Úloha jednotiek protivzdušnej a protiraketovej obrany je životne dôležitá na odolanie prvotným vzdušným úderom pre obranu kritickej infraštruktúry štátu a zachovanie bojového potenciálu pozemných a vzdušných jednotiek. 

V prípade Slovenska sa vypuklo ukazuje kritická nedostatočnosť spôsobilosti našej protivzdušnej obrany efektívne sa vysporiadať so vzdušnými hrozbami, ktoré sa v poslednom období výrazne zmenili a ku klasickým hrozbám (lietadlám) pribudli balistické rakety, krídlaté rakety s plochou dráhou letu, ako aj bezpilotné prostriedky (drony).  

Nie je to kvôli odovzdaniu systému S-300 na ochranu ukrajinských miest. Ani kvôli uzemneniu slovenských/ruských stíhacích lietadiel. Je to z dôvodu, že OS SR majú vo výzbroji zastarané protivzdušné systémy, ktoré nedokážu čeliť súčasným a budúcim vzdušným hrozbám na báze nových technológii.  

Je asi zrejmé, že Slovensko si nemôže dovoliť budovať všetky aspekty /spôsobilosti moderných ozbrojených síl. Nedokážeme prezbrojiť našu armádu účinnými a najmodernejšími prostriedkami pozemných síl, vzdušných síl a to hovoríme stále len o vybavení a nezdôrazňujeme azda najdôležitejší aspekt- dostatočne početný, kvalitne vycvičený personál. 

Preto je určenie priorít  tak zásadné. V niečom sa dokonca môžeme a musíme spoliehať na pomoc spojencov. Nie všetko musíme nakupovať, ako napríklad protivzdušné a protiraketové systémy ďalekého dosahu so spôsobilosťou ničenia balistických rakiet.

Sú však spôsobilosti, ktoré by sme vo výbave našich ozbrojených síl nutne mali mať. Ako vidíme, systémov protivzdušnej obrany nie je veľa ani u našich spojencov. A tí si ich radšej udržia pre vlastné potreby na vlastnom území. Už to, že viaceré spojenecké krajiny boli ochotné okamžite vypomôcť s prostriedkami protivzdušnej obrany na slovenskom území je nielen o uvedomení si spoločného ohrozenia, kvalitnej slovenskej obrannej diplomacie, ale aj dôkazom fungujúcej spojeneckej aliancie.  

Je však jasné, že Slovensko potrebuje ochrániť čo najviac objektov vojenskej , ale i civilnej infraštruktúry čo najviac nášho územia, miest pred hrozbami, ktoré dávno nie sú teoretické, hypotetické a ani vzdialené. Ako vyzerajú v realite, to nám napokon denne ukazujú zábery zničených domov, fabrík, elektrární, mostov, ale aj škôl či  nemocníc zo susednej krajiny. 

Na zabezpečenie obrany našej suverenity potrebujeme prijať rozhodnutie o prioritnom obstaraní systémov protivzdušnej a protiraketovej obrany, ktoré by okrem bežných vzdušných hrozieb boli spôsobilé eliminovať  krídlaté rakety s plochou dráhou letu a drony rôznych kategórií. Ak to bude v úzkej spolupráci s našimi spojencami, ako naznačuje nedávna iniciatíva ministerstva obrany, tak ešte lepšie. Nie všetky hrozby, ktoré môžu spadnúť z neba môžeme riešiť samostatne. Obstaranie a zaviesť do pužívania aspoň tie prostriedky, na ktoré máme, musí byť prioritným cieľom našej obrannej politiky. Len tak sa dá čeliť moderným vzdušným hrozbám v prípade možnej agresie voči našej krajine.

Použitie jadrových zbraní v prebiehajúcej vojne na Ukrajine je nepravdepodobné, ale nie úplne vylúčené. Hoci diskusia o možnosti ich použitia narastá, treba mať na zreteli, že žijeme v mediálnom svete zahltenom propagandou a falošnými informáciami.

V prípade ruských, stále častejších, zmienkach o možnom použití jadrových zbraní ide predovšetkým o jedno: 

Vyvolať strach, obavy v krajinách podporujúcich Ukrajinu, aby tieto ďalej Ukrajinu nepodporovali. Tento tlak sa dá snáď zapísať do jednej vety: ”…veď snáď nechcete, aby sme sa nechali kvôli Ukrajine zatiahnuť do jadrového konfliktu, do tretej svetovej vojny?!” 

Zmienky o jadrových zbraniach pripomínajú ďalšie pokusy o nátlak rozširovaním propagandy o “zázračných” zbraniach, ktoré má mať Rusko k dispozícii. Pred pár dňami boli plné noviny napríklad o ponorke Belgord a opisom jej priam fantastických schopností. Iste, fantastický výkon  je už to, že ju vôbec, po 27 rokoch výstavby, spustili do služby.  Dôležité je, že sa o nej hlavne veľa hovorí a veľa bojí. 

Vzhľadom na svoju účinnosť sú jadrové zbrane dlhodobo považované skôr za nástroj politického nátlaku, ako reálnych vojenských plánov. Do medzinárodných vzťahov priniesli paradoxne aj vysokú úroveň stability medzi hlavnými “jadrovými” hráčmi. Tzv. doktrína  MAD (vzájomné zaručené zničenie) spoľahlivo fungovala a odstrašovala možnosť použitia týchto zbraní po desaťročia.

Nezdá sa, že by sa základné premenné (nemožnosť výhry v jadrovom konflikte) zásadne zmenili natoľko, aby sa Rusko dokázalo odhodlať použiť jadrovú zbraň už len voči Ukrajine, nehovoriac o členských štátoch NATO.  Pravdou je, že Rusko je dnes reprezentované človekom, ktorý vystaval mocenskú pyramídu úzkostlivo štíhlo a existujú obavy nakoľko racionálne dokáže vyhodnocovať situáciu a potenciálne následky. 

Použitie tzv. taktickej jadrovej bomby, čo i len na demonštratívne účely, by bolo odhodenie tabu s ťažko predpokladateľnými dôsledkami. Mimochodom, reakcia “západných” štátov by nevyhnutne prísť musela. V rozsahu a spôsobe však panuje informačná hmla.  

Hmla, neistota, ktorá je tiež v zásade prostriedkom nátlaku a súčasťou doktríny “odstrašenia”. Štáty však dostatočne dôrazne dávajú najavo, že prípadná reakcia by musela byť adekvátne tvrdá. Taká, aby jasne ukázala aj prípadným iným “wanna be” jadrovým hráčom, že jadrové zbrane tu nie sú na používanie a nátlak. Samozrejme, nemusí ísť nevyhnutne o reakciu za využitia jadrového potenciálu. Vyspelé konvenčné zbrane dokážu v mnohých prípadoch tie jadrové efektívne zastúpiť a v okamžitom účinku často aj predčiť. 

Zaujímavosťou v tejto súvislosti ostáva, že NATO znížilo svoj arzenál taktických jadrových zbraní na približne 200kusov, pričom Rusko disponuje odhadom okolo 2000ks porovnateľne ničivých hlavíc. Často sa hovorí o taktických jadrových zbraniach, ako o tých “slabších” , “menších”. Je to pravda ak ich porovnáme napríklad s jadrovými zbraňami určenými pre strategické využitie. No treba si uvedomiť, že aj tieto “menšie” v súčasnosti dosahujú energiu a účinnosť  “atómovky“ použitej v Hirošime. Zároveň však platí, že ich použitie na bojisku je veľmi otázne aj vzhľadom na ich reálnu účinnosť. Jednoducho, vedia zničiť, kriticky znehodnotiť infraštruktúru, mestá, zabiť a zničiť životy mnohým ľuďom, ale použitie voči jednotkám v teréne sa pri rôznych simuláciách vyhodnocovalo ako nejednoznačné. 

Sumárom, požitie jadrových zbraní je:  

a) komplikované už len z pohľadu rozhodovania (ak sa nejedná o odvetný útok) a to dokonca aj v Rusku (Možnosti použitia podľa Ruskej doktríny: 1. odvetný útok v prípade napadnutia jadrovými zbraňami 2. použitie jadrových zbraní v prípade osudového ohrozenia štátu) 

b) je nejasné čo by sa prípadným útokom/demonštráciou mohlo vôbec dosiahnuť. Zničenie prepravného logistického uzlu? Letiska? Živej a mechanizovanej sily protivníka? Kde? na (už) vlastnom území? Či rovno na území Ukrajiny? Ukážka, ktorá by bola takým šokom pre Ukrajincov, že by prestali vzdorovať a pre ostatné krajiny, aby prestali Ukrajinu podporovať? Nemôže byť reakcia náhodou aj opačná?  

c) použitie tohoto typu zbraní by Rusko veľmi pravdepodobne medzinárodne odtrhlo aj od zbytku sveta, možno s výnimkou Severnej Kórei a Iránu. 

Preto ostáva použitie jadrových zbraní v prebiehajúcom konflikte stále skôr psychologickou pákou na oslabenie rozhodnosti pomoci Ukrajine zo strany západných štátov.  Mobilizácia, ako aj neúnavný tlak na Bielorusko, aby otvorili tzv. severný front naznačuje, že Rusi ešte stále nevyčerpali svoje konvenčné možnosti. A podlomenie odhodlania pomoci brániacej sa Ukrajine patrí medzi nástroje, na ktoré sa Rusi zjavne veľmi spoliehajú. EÚ už avizuje, že dokáže prežiť aj bez zastaveného ruského plynu. Avšak  na roky rozbité a nejasné dodávateľské vzťahy majú napomôcť, spolu s (doposiaľ) účinnou ruskou propagandou a vyhrážaním sa stále väčšou eskaláciou aj použitia jadrových zbraní, vyvolať tlak na obyvateľov čo by malo donútiť vlády vzdať podporu brániacej sa Ukrajiny a podvoliť sa podmienkam, ktoré si budú diktovať v Kremli (či v bunkri?).  

Ostáva tak otázne, či si štáty EÚ (a jej obyvatelia) nechajú vnútiť falošnú dilemu uvedenú v nadpise článku a diktát. Nepodvolenie sa bude znamenať, že EÚ má šancu sa stať rešpektovaným medzinárodným subjektom. Hranie podľa kariet ťahanými v Moskve bude znamenať slabú, nejednotnú Európu rozbitú v partikulárnych záujmoch svojich členských štátov. Žiaden európsky štát však nie je dostatočne silný, aby dokázal vzdorovať mocenským globálnym pohybom a tlakom, ktoré sa dajú očakávať. Preto je aj v záujme Slovenska udržať jednotu v rozhodnutiach Európskej únie aj pri ťažkých otázkach týkajúcich sa energetických tém, ale aj v obrane a bezpečnosti. Napriek, ale aj najmä kvôli jadrovému zastrašovaniu jedného agresívneho štátu potrebuje ukázať, že sa pod krízami nerozsype len kvôli tomu, že si to niekto zvonku praje.

Článok bol v skrátenej verzii publikovaný aj na sme.sk, 11. 10. 2022